S pravdou von: Ako som zvládla svoj prvý podcast

S pravdou von: Ako som zvládla svoj prvý podcast

Začiatkom decembra som dostala úžasnú možnosť nahrať podcast o metóde TRE®, ktorú mi ponúkol Dušan Plichta, zakladateľ unikátneho konceptu POWERLOGY, známy blogger a biohacker.

Podcast sme nahrali s cieľom spropagovať a podporiť šírenie novej, zaujímavej metódy na odstraňovanie napätia a stresu na Slovensku. 

Dušana problematika práce so stresom veľmi zaujíma a tak aj napriek tomu, že nepatrím k významným osobnostiam, športovcom, či mienkotrvorcom, rozhodol sa ma podporiť, a nahrať podcast na tému metódy TRE®, za čo som mu nesmierne vďačná. 

Mojím cieľom v tomto článku je priblížiť, ako mi metóda TRE® a The Journey pomohla zvládnuť veľkú výzvu a kam ma posunula aktívna práca na sebe. Natáčanie podcastu bolo pre mňa totiž psychicky dosť obtiažne z viacerých oblastí, dôvodom sa budem venovať nižšie. Týmto článkom chcem inšpirovať ostatných ľudí, ktorí sa možno potykajú s podobnými výzvami ako som mala ja. Nemusí sa jednať hneď o natáčanie podcastov, stačí, že by sa chceli posunúť v prezentovaní seba a svojich názorov.

Takže, pekne poporiadku. Natáčanie podcastu s Dušanom bolo pre mňa dosť veľká výzva. Ale prečo vlastne?  Rozoberiem vám to v bodoch.

  1. Podcast a prezentovanie názorov verejne  – nikdy v živote som nenatáčala podcast, ktorý by mal trvať 40-50 minút. V podstate som nenatáčala nijaký rozhovor, kde by som prezentovala seba, prípadne svoje názory a práve tu je pes zakopaný. Veľmi dlho som bola typ človeka, ktorý neprezentoval verejne svoje názory, v kruhu blízkych som síce bola viacej otvorená, ale v neznámej spoločnosti som sa stiahla do ulity. Bála som sa neprijatia, nepochopenia a okrem toho som svojimi názormi nechcela nikoho uraziť. Hrala som rolu Tzv. Peacemakera, čiže bola som relatívne bezproblémová, súhlasila som so všetkým na úkor svojich potrieb. Intenzívnou prácou na sebe viacerými transformatívnymi technikami som sa výrazne posunula v prezentovaní svojich názorov a presvedčení. Avšak, doteraz som naozaj nemala skúsenosť s natáčaním, ktoré bude trvalo uverejnené na webe, čo mi začalo spôsobovať výraznejšie napätie a nepohodu v tele.

  2. ZodpovednosťDušan Plichta mi ponúkol jedinečnú možnosť, čím som začala voči nemu cítiť nesmiernu zodpovednosť. Nechcela som ho sklamať, čo mi následne začalo zvyšovať pocit psychického a fyzického diskomfortu. Tieto pocity samozrejme neboli pre mňa nové, vždy som robila všetko pre to, aby som ostatných nesklamala, len som sa s nimi už dlhšie nestretla, pretože som nebola vystavená takejto výzve.  

  3. Autenticita – otázka, ako sa mám vlastne prezentovať v podcaste mi taktiež spôsobovala vrásky na čele. Mám v sebe dosť silnú energiu „blázna“ a častokrát sa u mňa aktuálne prejavuje pocit a myšlienka „aby bola sranda, aby sme sa dobre cítili“, ktorá sa nemusí stretnúť s pochopením na druhej strane. Táto energia sa mi výrazne prejavila práve intenzívnou prácou na sebe, bola dosť potlačovaná, ale vedela som o nej, že vo vnútri som človek, ktorý je tak trochu v oblakoch (nadšenec, rojko, šašo). A v podstate nechcem túto energiu potláčať, konečne si ju dovolím, v podstate ju mám rada. Takže, ak sa mi podarí dostať sa do úplnej pohody, pravdepodobne začnem na podcaste srandovať a celé to odľahčovať. Je to riziko, pretože pre niekoho môže byt problematika stresu a prežitej traumy dosť chúlostivá. 

Hmmm, no celkom pekne som sa do toho zamotala…. Takže, čo s tým… Čo som urobila, aby som natáčanie podcastu lepšie zvládla? Pracovala som na sebe z dvoch hľadísk: 

1. TRE® a somatické vnímanie – 

V prípade, že som cítila rastúce napätie spôsobené negatívnymi myšlienkami, snažila som sa navnímať, ktoré časti tela sú najviac napäté. S týmito telesnými partiami som následne intenzívnejšie pracovala pri TRE®. Cvičenie som si dala 3 dni pred natáčaním a potom ešte 1 deň pred natáčaním podcastu. Sústredila som sa len na uvoľnenie napätia, neexperimentovala som s chvením, hudbu som volila pokojnejšiu a dopriala som si aj dlhšiu integráciu po chvení. Samotný čas chvenia bol okolo 15-20 minút. 

(Poznámka: na to, aby vedel človek používať metódu TRE® už takto cielene, terapeuticky, potrebuje mať dostatočné skúsenosti a praktizovať metódu dlhšie obdobie. Nebuďte však sklamaní, každé jedno neurogénne chvenie posúva človeka dopredu k celkovému zdraviu a má svoj efekt. Okrem toho, veľa záleží aj od toho, ako je človek prepojený so svojím vnímaním pocitov, fyzického a psychického diskomfortu, aby vedel následne napätie efektívne a rýchlo uvoľniť).

2. Práca s emóciami a myšlienkami

Snažila som sa rozpoznať myšlienkové vzorce a strachy, ktoré mi plynú z natáčania. Kládla som si otázky typu: čoho sa najviac bojím, čo najhoršie sa mi môže stať, používala som prvky z metódy The Journey, kde som sa následne prechodom cez emócie strachu a neistoty postupne uvoľnila a otvorila sa svojej vnútornej pravde. Pre niekoho môže byť táto informácia ťažko uchopiteľná, pokiaľ nikdy nepracoval s metódou the Journey, takže trochu to zjednoduším… Snažila som sa akceptovať a prijať svoje strachy, že teoreticky sa môže stať hocičo (zakokcem sa, poviem blbosť, nepoviem nič, budem kecať od veci…) a môže to vypáliť celé veľmi zle. Cez prechod vrstiev pochybností a strachu som však narazila na kľúčový odkaz, ktorý mi prišiel po tom, ako som akceptovala svoje strachy a to je:nech to dopadne akokoľvek, snažím sa. Nechcem cielene nič pokaziť, ak sa to stane, tak to proste bude tak“. Okrem toho som si vedome dodávala a vizualizovala pocit pokoja, radosti, uvoľnenosti.

A ako to nakoniec celé dopadlo? V čase, keď píšem tento článok som podcast ešte nevidela, neviem zhodnotiť, ako to bude na divákov pôsobiť a aký pocit budem u nich vzbudzovať. Viem však zhodnotiť svoje pocity.

Celkove som bola milo prekvapená. Aj keď ma prepadli občas negatívne myšlienky, veľmi rýchlo som ich bola schopná „pustiť“. Krásne účinkovali prvky z TRE® aj The Journey. V praxi to znamená, nerozvíjala som negatívne myslenie, skôr mi naskakovali myšlienky typu: tak nejako bolo, nejako bude, nejako to proste dám a keď to nedám, tak čo už, snažila som sa.

Čo bolo pre mňa veľmi prekvapivé boli pocity zvedavosti a určitého nadšenia, ktoré začali prevyšovať môj strach. Oveľa častejšie som mala pocit, že som zvedavá ako to bude prebiehať a cítila som pri to určité pozitívne vzrušenie. To ma naozaj prekvapilo, pretože ja som bola vždy trémistka a takéto pocity boli pre mňa neznáme.

Ako veľký pokrok považujem tiež to, že som vedela v kľude spať, nesnívalo sa mi o natáčaní, neriešila som to v hlave. Opäť veľké pozitívum. 

Taktiež v deň natáčania som sa cítila veľmi príjemne, sama som bola zvedavá, do kedy mi to vydrží, nejako som tomu ani nechcela veriť, že som tak v pohode. Vtipkovala som  a naozaj som mala vo svojom vnútri kľud.

Určitý malý zádrhel nastal až v momente, keď Dušan na natáčaní povedal: 3…2…1  začíname. Na ten moment, že sa to už priamo deje som nebola pripravená a pocítila som výrazný nárast napätia. Doma som nepracovala vôbec s tou myšlienkou, že už som na natáčaní a aké pocity sa pri tom vynoria, pracovala som skôr so strachom zo zlyhania. 

Takže adrenalín sa mi vyšvihol do enormných výšok, pocítila som pulzáciu v hrudi, výrazný tlak v oblasti sánky a krku (to je moja problematická partia). Nevedela som sa ani poriadne usmiať, pretože som mala pocit, že sa mi chvejú kútiky úst. Našťastie ako rýchlo to prišlo, tak to aj odišlo (aj toto je pozitívny efekt TRE®, veľmi rýchlo opadne napätie z človeka, pokiaľ má správne vybalansovanú nervovú sústavu a pochopí, že „hrozba“ pominula, alebo že „hrozba“ bola len neprávne vyhodnotená). Dušan musel svoj úvodný monológ prerušiť, pretože niekto z pozadí robil veľký lomoz, takže sme začali od začiatku. To mi stačilo na to, aby som si racionálne uvedomila, že sa nedeje nič hrozné a napätie rýchlo povolilo.

Počas celého natáčania som už nepocítila žiadne negatívne pocity, plne som sa sústredila na otázky a snažila som sa reagovať aj trochu vtipne, alebo odľahčene. Fakt som zvedavá ako to celé dopadlo a ako to nakoniec bude vyzerať.

Domov som si odniesla zaujímavé poznanie ako ďalej na sebe pracovať. Pre mňa je dôležité pracovať aj s myšlienkami, že sa už nejaká „obávaná“ situácia deje, že prebieha a analyzovať pocity a strachy s tým spojené.

Natáčanie bola pre mňa cenná skúsenosť, niektoré aspekty ma milo prekvapili, na niektorých však ešte musím zapracovať. Verím, že vás článok zaujal a prípadne ste našli pre seba aj inšpiráciu ako pracovať na svojom seba-rozvoji. 

Eva Tóth“

Zdroje:

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.